Od 
Dokážeme v dnešnej, rozporuplnej dobe vytvoriť našim deťom skutočný domov?
Taký, ktorý v nich dokáže vzbudiť ich prirodzenú zvedavosť, túžbu po poznaní a nových objavoch? Ktorý má v sebe potenciál inšpirovať a kreovať ich osobnosť a v časoch nepriazne poskytne status bezpečného územia?
Stačí len vedieť, ako na to
Zahodiť tony nepotrebných záťaží a spomenúť si na nekonečné detské hry, záhradu u babičky či nedeľné ráno v pyžame, s kakaom a maslovou vianočkou na tanieri. Na momenty, kedy bolo všetko možné a ku ktorým sa radi vraciame. A ktoré nás ideálne niekam nasmerovali.
O tom by mal byť domov. O mieste, ktoré nás v tom najlepšom možnom význame formuje.
Zavrite na chvíľu oči a preneste sa so mnou na západné pobrežie Francúzska – do Normandie. Práve tu sa udial príbeh, ktorý formoval budúceho génia. Príbeh vily v tvare ružovej pralinky, zasadenej ako šperk v zelenom lôžku omamne voňavej záhrady. Pod jej kamenným oplotením, na útesoch bičovaných morskými vlnami, aj dnes nadšenci hľadajú jedlé ustrice.
Je príjemné, neskoré májové popoludnie a moje kroky vedú z blízkeho parkoviska tichou uličkou ku kovanej vstupnej bráne, za ktorou tuším krásnu záhradu.
Vila, ktorá inšpirovala Christiana Diora
Dom, v ktorom prežil svoje detstvo Christian Dior, je na jednom z útesov nad rybárskym prístavom malého mestečka Dolnej Normandie, v Granville.
Je teplý májový podvečer a slnko sa nenápadne ukrýva za mrakmi. V záhrade i v samotnej vile je len zopár návštevníkov. Je veľmi jednoduché predstaviť si, ako tu niekde za rohom pobehuje v krátkych nohaviciach a bielo modrej námorníckej košeli malý Christian.
Za všetkým hľadaj ženu
Marie Madeleine, matka piatich detí a manželka priemyselníka Mauricea Diora, porodila svojho druhého syna Christiana v chladnom januári v roku 1905 a v rovnakom roku na jej popud rodina kúpila dom na útese.
Koncom 19. storočia dal dom postaviť miestny rodák, majiteľ jednej z prvých lodí na parný pohon, pán Beust, a meno dostala po starom termíne pre morský kompas – Rhumb.
Jeho symbol – ružica, rozdelená na 32 častí sa objavuje aj v mozaike podlahy v záhrade.
Madeleine milovala kvety, fascinovali ju krásne záhrady, ale hlavne, mala v sebe vášeň, tak potrebnú, ak chceme vytvoriť z ničoho niečo.
Premeniť tento vetrom ošľahaný kus zeme na vilu s nádhernou záhradou vyžadovalo veľké úsilie a nemalé financie. Otec Christiana Diora – Maurice Dior, úspešne podnikal s výrobou hnojív, a tak bola rodina na dlhé roky finančne zabezpečená.
Madelaine pristupovala k prácam veľmi rozumne. Najprv nechala k domu pribudovať verandu, ktorá chránila zimnú záhradu. Aby eliminovala extrémne nápory vetra vanúce od mora, nechala na vhodných miestach vysadiť borovice, pribudli oporné múriky – vetrolamy a neskôr skleník, kde jej milované rastliny za jej dôkladnej starostlivosti prezimovali.
Madeleine mala vypracovaný podrobný plán výsadby. Tvorili ju závesy zelene, ktoré chránili citlivejšie rastliny a pod nimi záhony kvetov, ktoré by v podmienkach chladnej Normanie nemali šancu prežiť. Vďaka tejto postupnosti sa jej darilo záhradu pretvoriť na skvost, ktorý dnes patrí medzi oceňované historické záhrady.
“Mám tie najnežnejšie a najúžasnejšie spomienky na môj domov. Povedal by som, že to ako žijem a tvorím, za môj štýl vďačím domu, jeho polohe a architektúre. Jemná ružová omietka a sivý štrk – tieto dve farby zostali mojimi obľúbenými odtieňmi. Stával som na útese uprostred pomerne veľkého parku vysadeného mladými stromami, ktoré aj napriek nepriazni rástli so mnou. Dom, vystavený všetkým atmosférickým búrkam bol ako môj život – rovnako nepokojný.” – odpovedal často novinárom Christian Dior.
Možno práve preto, že to bol jeho prvý domov, ktorý ako dieťa poznal a miloval, a bol pretkaný spomienkami na jeho matku, zostal Les Rhumbs v mysli dizajnéra stálou spomienkou.
“Rodina má dať človeku korene a krídla” – povedal Goethe
Malý Christian dostal oboje. Detstvo strávil učením sa názvov kvetov, sledoval ich popisy a kresby v záhradníckych katalógoch a čerpal z nich inšpirácie k tvorbe siluety, ktorá neskôr stála za úspechom jeho úvodnej kolekcie. Mal cit pre detail, miloval rastliny a rád medzi ne umiestňoval dekoratívne prvky. Bol matke naozaj skvelým partnerom, ktorý mal poruke vždy množstvo nápadov.
Spoločná práca matky a syna medzi nimi vytvorila silné puto a dala základ pre jeho budúcnosť.
Ruže, ktoré v záhrade sám vysadil, boli predlohou k náčrtkom šiat so širokými sukňami s jemným štíhlym pásom a aj vôňa ruží, rozmarínu, tymiánu a borovíc, ktorú vo svojich parfémoch tak rád používal, svedčí o inšpirácii, ktorú mu záhrada dávala.
Ak bývaš na krásnom a inšpiratívnom mieste, tou najlepšou cestou k úspechu je poddať sa miestu a vyťažiť z neho pre seba čo najviac.
Christianovi Diorovi sa to podarilo, keď mal 42 rokov.
Bolo po vojne a Dior nekompromisne vyzliekol ženy z vojenských uniforiem a pracovných montérok a obliekol ich do lupeňov z ruží – do sukní šiat, ktoré tvorilo niekoľko metrov látky. Dal svetu nový módny smer – New Look.
“Krása zachráni svet.“
– povedal Dostojevskij.
A bola to práve krása, ktorá do povojnovej doby priniesla radosť. Inšpirovala a dávala nádej. Zachránila svet v časoch nepriazne.
Prechádzam sa okolo pergoly s nádhernými popínavými ružami a vchádzam do zadnej časti záhrady, ktorej na zemi dominuje modro biela mozaika s motívom Les Rhumbs. Nad ňou, s pohľadom smerujúcim ku hviezdam, stojí busta samotného Christiana Diora. Práve hviezda bola jeho talizmanom a jej motív sa objavuje aj v množstve jeho návrhov.
To miesto je tak fascinujúco pokojné. Len ťažko si viem predstaviť, že je neustále nútené bojovať s náladovým počasím divokej Normandie.
Z ktoréhokoľvek miesta záhrady je na dom nádherný pohľad. Obchádzam ho ako čerešničku na torte. Lebo presne takto na mňa pôsobí.
Vôbec nepochybujem o tom, prečo Madeleine trvala na jeho kúpe. Pôsobí veľmi žensky, no zároveň vyžaruje silu a odhodlanie nepohnúť sa z miesta, tak veľmi vyčerpávanom vetrom.
Vila je ako keby odrazom jej samotnej. Elegantná, štíhla, niekedy myšlienkami vzdialená, no vždy pôvabná Madeline – Lady Dior.
Jej láska ku kvetom sa prejavila aj v zariaďovaní interiéru. Izby boli v jemných farbách, schodisko zdobili japonské motívy. Všetko v dome dýchalo tichým luxusom.
V jeho bezpečnom lone strávil Christian spolu so svojimi súrodencami päť rokov snívaním, čítaním a často aj skrytý v pracovni, aby sa mohol aspoň dotknúť telefónneho prístroja, ktorý prenášal hlasy neviditeľných ľudí do uší jeho otca.
Aj keď sa rodina neskôr presťahovala do Paríža, leto vždy strávili v Granwille.
Hoci vila poskytovala útočisko pre rodinu počas vojnových rokov, nedokázala ich ochrániť pred Veľkou hospodárskou krízou a recesiou, ktorá valcovala svet od roku 1929.
Vilu nakoniec odkúpilo mesto, no až v roku 1997 sa z vily stalo MUSEE Christian Dior.
Vchádzam do menšej vstupnej chodby, dnes už výstavným aktivitám upravenej vily, akoby som prichádzala na stretnutie s priateľmi. Viem, že témou našich rozhovorov by nebola iba záhrada. Moju pozornosť hneď upúta s nápadom zariadená zimná záhrada a samozrejme, ako tie najvzácnejšie šperky chránené sklom – šaty a doplnky z dielne DIOR.
Z čiernobielej fotografie zasadenej do bieleho rámu na mňa žmurkne nenápadný pán v čiernom klobúku – sám Christian Dior. Je rok 1947, predvečer uvedenia jeho prvej módnej kolekcie a v jeho očiach poznať nepokoj.
“Je koniec druhej svetovej vojny a ja chcem ženám opäť vrátiť ich nežnosť a krásu.”
Moje kroky vedú hore – krásnym vyrezávaným dreveným schodiskom stúpam k izbám na poschodí. Každá rozpráva iný príbeh. V izbe, ktorá patrila Christianovi je prezentované umenie výšiviek. Dior využil umenie najlepších vyšívačiek svojej doby. Ich šikovné ruky vytvorili luxusné motívy na hodvábe i saténe, pripomínajúce ozdobné motívy na stenách domu v Granville.
Výstava predstavuje aj niektoré z ikonických šiat, vďaka ktorým sa stal štýl Dior nesmrteľný.
Šaty, rukavice, klobúky, šperky, doplnky. To všetko je tu nádherne a s citom prezentované ako pocta talentu Christiana Diora.
Pristavím sa pri okne, z ktorého je výhľad na more. Na tejto strane domu izby nie sú. Uvedomím si, ako sa zmenila architektúra za posledných sto rokov. Dnes by bol dom osadený veľkými oknami a orientovanými s výhľadom na more. Dokázal by odolávať čomukoľvek. Aj svetla máme oveľa viac, ako mali Diorove šičky v dielňach v polovici minulého storočia.
Na chvíľu privriem oči a vybavím si scénu z minulosti. Záhradou pobehuje malý chlapec v krátkych nohaviciach, na malých rúčkach mu visia mamine záhradné rukavice a s veľkou zvedavosťou sleduje kvety a trhá zo stromov práve dozrievajúce jablká. Necháva sa unášať fascinujúcou vôňou leta a práve kvitnúcich ruží.
Vďaka týmto spomienkam vznikne o pár desaťročí neskôr Diorov prvý parfém, ktorého vôňa je symbolom absolútnej ženskosti – MISS DIOR.
“Chcel som, aby môj parfém vońal láskou” – povedal pri jeho uvedení Christian Dior.
Vôňa maminej záhrady, vôňa detstva.
V podstate sa nič nezmenilo. Dom stojí vďaka investícii mesta v jeho pôvodnej kráse a záhrada, celoživotné dielo Madeleine Dior a jej syna Christiana je jednou z mála umeleckých záhrad zo začiatku 20. storočia, ktoré sa zachovali.
Od života rodiny Dior vo vile v Granville prešlo storočie. A ako závan jeho kreatívneho ducha prišiel DOM DIOR v čase pandemických lockdownov s nápadom vydať bezplatne digitálnu verziu kuchárskej knihy z roku 1972 s obľúbenými receptami Christiana Diora.
Len jeho blízki ľudia o ňom vedeli, že bol nielen milovníkom umenia, tvorcom haute couture ale aj veľkým gurmánom. Kto by však vo Francúzsku nemiloval jedlo.
“Jedlo a móda idú ruka v ruke ako forma tvorivého sebavyjadrenia.” – povedal vo svojej dobe Christian Dior.
A tak sa dnes House of Dior prezentuje aj kolekciou nádherného porcelánu, skla, nábytku i doplnkov, ktorých motívy čerpajú zo skutočných tradícii.
A doba?
Prešlo 100 rokov, opakujú sa pandémie a hrozia vojny. A je len jedno riešenie, také, ktoré opäť vyžaduje vášeň, vďaka ktorej sa ľahšie prekonávajú prekážky.
Návrat ku skutočným hodnotám, kvalitnej práci a koreňom, ktoré čerpajú z tradícií.
Pre Christiana Diora bola spoločná práca na zveľaďovaní záhrady tou najlepšou školou. Cieľavedomý a láskavý prístup jeho matky medzi nimi vytvoril silné puto a dal základ k naplneniu jeho životného poslania. Vďaka životu v Granville sa k tradíciám a svojim koreňom vždy rád vracal.
Vôňa jemnej divokej popínavej ruže Granville zmiešaná s vôňou ihličia vysokých borovíc, vysadených Madeleine, ma usádza na ružovú kovovú stoličku, typickú pre francúzske záhrady. Odpijem si z oroseného pohára ružové lokálne víno, zajedám to v Normandii narodeným camembertom a ochutnám aj zopár ustríc, pochádzajúcich z Granville. Oddychujem v malom bistre v záhrade za domom a trochu sa obávam, aby si neprisadol sám Christian. Chcelo by to outfit hodný tejto chvíle, no márne by som ho v karavane hľadala. Na všetko musí prísť správna chvíľa. Možno raz aj na haute couture od Diora. 🙂
Zo zamračenej oblohy mi do ustríc padajú jemné kvapky májového dažďa a v mojej hlave sa rodí posolstvo:
Z doby povrchnej a predstierajúcej čokoľvek je čas vrátiť sa k tomu podstatnému. K skutočným hodnotám.
Nie je nič krajšie, ako keď domov poskytuje dostatok inšpirácií a pôžitok pre všetky zmysly. A nie sú to len materiály, ktoré sa na nič nehrajú. Skutočnou hodnotou domova je ak nás dokáže nasmerovať správnou cestou. Ak nám pomôže v sebe objaviť skrytý potenciál a odvážne nás vypustí do sveta.
Je to miesto, kam sa radi vrátime, aby sme si privoňali k jeho vôni a opäť nakŕmili svoje zmysly.
Veľké posolstvo prichádza aj z módneho domu DIOR.
Do roku 2030 plánuje, že všetkých jeho 42 záhrad bude fungovať rovnakým organickým spôsobom ako novozaložená ružová záhrada v Granville. Udržateľným spôsobom sa tu pestuje a následne spracúva špeciálne pre kozmetické účely vyšľachtená Rose Granville. Práve táto záhrada bude slúžiť ako plán pre všetky ostatné záhrady DIOR a tiež ako symbol investície DOMU DIOR do prírody.
Osobne si myslím, že Madeleine i Christian by boli nadšení.
Nadšená som bola aj ja. Aj mňa v ten deň videná krása “zachránila”. Dala mi totiž odpoveď, že to, čo potrebujeme asi najviac je trpezlivosť. Vďaka nej rozkvitne krása nielen v záhrade ale i vo vzťahoch. Krása, ktorá poteší, povzbudí ale hlavne spája.
P. S.: A aby záver príbehu, ktorý nás mal inšpirovať, bol kompletný, čo tak zájsť si do kina na filmové spracovanie úspešnej knihy “Pani Harrisová ide do Paríža”? Ono totiž nikdy nie je neskoro splniť si sen mať šaty na mieru – od Diora. 🙂
